idea

… som Števo Bačkor – kamaráti mi hovoria Pišta a som nosič...

... úvod ako z prvého stretnutia anonymných alkoholikov, ale to je trochu zámer – všetci, ktorí sme sa nosením na tatranské chaty nejaký čas živili, bojujeme s podobnými príznakmi ako ľudia postihnutí závislosťou – po určitom čase strávenom „v civilizácii“ nám nosenie chýba. A všetkých nás spája láska k tej „svojej“ doline (aj keď sa medzi nami vyskytujú viacerí fluktuanti...však Pampo...).

Mnohí z mojej generácie už končia a prichádzajú noví adepti tohto divného, ako sa teraz s obľubou hovorí,“životného štýlu“. Už dávno som pocítil potrebu zmapovať túto jedinečnú tatranskú subkultúru a vytvoriť akési nosičské múzeum. S možnosťou prenajať si Švajčiarsky dom som na to od mesta Tatry dostal ideálnu príležitosť.

Keď sa ma pred rokmi môj pomerne podarený brat Ďuro spýtal, či s ním nejdem na vynášku na Terynu, netušil som, že sa pre mňa nosenie a ľudia okolo neho stanú na ďalších dvadsať rokov vernými spoločníkmi.

Zlomový okamih nastáva, keď si človek prvýkrát nabalí vynášku a spraví s ňou pár krokov – buď sa otočí a povie si „však to je aká blbosť...a za tie prachy...“, alebo zatne zuby s tým, že „tak skúsim po prvý štand a uvidíme...“. Ledva sa dopotáca k štandu druhému a bojuje s tými istými myšlienkami, a potom príde ten zlom -> „to aká by bola hanba sa vrátiť späť, to už musím dať...“ a takto sa nosič začiatočník po doline tmolí, chatu za každým rohom vyhliada (aj keď dobre vie, že je ešte pekelne ďaleko...), pred turistami, teda hlavne turistkami, sa snaží tváriť dôstojne a takto nejako sa s kalným zrakom a z posledných síl zrúti za chatou – chce sa mu naraz plakať aj smiať a po vyvlečení sa z popruhov zažije niečo, čo normálny človek zažije málokedy – neskutočnú ľahkosť bytia...a tá je nákazlivá...

Zásobovanie chát v takzvanom civilizovanom svete je riešené vrtuľníkmi. Aj u nás sa kedy tedy niečo väčšie vynesie takýmto spôsobom. Väčšina z nás si ale nevie a ani nechce predstaviť, že z dolín zmiznú tie roztodivne poobliekané upotené postavičky, na ktoré turisti ukazujú s obdivom, či opovrhnutím prstom. Som presvedčený o tom, že táto „práca“ má v tomto pretechnizovanom a na spotrebu orientovanom svete aj veľký ekologický odkaz – veď nosič spotrebuje minimum neobnoviteĺných zdrojov (pivo je zdrojom obnoviteľným...) na to, aby sa turista mohol tešiť z najlepšej horalky, akú kedy v živote jedol...

Ideou nosičského múzea je zaznamenať  stopu čo najväčšieho počtu ešte činných, ale aj už legendárnych nosičov v tatranských dolinách, popísať ich aktivity, možno osudy. Mnohí už nie sú medzi nami a vláčia svoje náklady po nebeských chodníkoch. Preto tak neskromne očakávam od aktívnych, ako aj pasívnych nosičov a ich fanúšikov podporu. Privítam, keď mi tu necháte nejakú príhodu, zaujímavý artefakt, alebo len trochu tej nákazlivej „ľahkosti bytia“.

Bol by som rád, keby sa Švajčiarsky dom stal obľúbenou zastávkou ľudí, ktorí milujú naše najmenšie veľhory a rád by som im poskytol možnosť zhliadnuť záznam o generáciách nosičov, ktorí odnepamäti aktívne tvoria atmosféru Tatier. 

Predpoveď počasia

meteo.sk

Kontakt

sherpa caffe Švajčiarsky dom
Starý Smokovec č.7
062 01 STARÝ SMOKOVEC
Slovakia
+421 903 319 591 pista.backor@gmail.com